pondelok 28. septembra 2009

Sen....

Mám sen ....snívam, že ťa niekde stretnem, že si budeme hľadieť do očí, že budeme na svete len my svaja a že si všetko povieme ........
Je to len sen
.....že ma budeš milovať ........

sobota 19. septembra 2009

Budem ......

snívať

a budem si myslieť, že ma máš rád

a budem dúfať, že na mňa stále myslíš


a budem túžiť ťa objať

a budem stále o tebe hovoriť


a budem stále ťa hľadať


a budem dúfať, že ťa stretnem


a budem ti hľadieť do očí


a budem túžiť, aby si ma pobozkal


a budem veriť, že sa milujeme


a budeme spolu


a budeme si klamať do očí


a budeme sa milovať a nenávidieť


a vždy, keď budeme blízko seba budeme vnímať iba seba a tváriť sa, že sme na svete sami


a potom sa raz zobudím a budem ľutovať, že som si myslela, že má zmysel čakať ....dúfať .....


Tak dlho....

Už je to dlho, čo nie si so mnou .... stále mi to pripadá, akoby sme sa len teraz rozišli, akoby som ti len teraz povedala, že ťa už nechcem...
Prečo som bola tak hlúpa??? Už je neskoro....

utorok 14. apríla 2009

Kamaráti...

Snežilo. Alica vyšla z jazykovej školy, ale na chodníku sa zastavila. Sneh jej okamžite posypal vlasy a ramená, preto vytiahla z tašky pletenú čiapku a nasadila si ju na hlavu. Silnejšie si pritiahla šál a pustila sa smerom k autobusovej zastávke.
Zrazu ju niekto dobehol a poklepal po ramene. Kráčala so sklonenou hlavou, prudko sa otočila a div že sa nezrazila s chlapcom, ktorý stál za ňou so širokým úsmevom na tvári.
-Ahoj Alica.- pozdravil ju.
-Roman.- usmiala sa na svojho kamaráta - Ty si ma ale vystrašil.-
-To som naozaj nechcel.-
-Čo tu robíš?-
-Vieš, ja….vlastne čakám na teba.- pozrel jej priamo do očí a keď v nich uvidel otázniky, tak rýchlo pokračoval:
-Telefonoval som k vám domov, chcel som ťa vytiahnuť niekam von a tvoja sestra mi povedala, že si v škole. Tak som myslel, že by to bol dobrý nápad počkať na teba a ísť sa niekam prejsť.- Skončil, jemne ju chytil pod pazuchu a pohli sa .
-Potrebujem s tebou hovoriť.-
-Vážne? A o čom?- Alica bola prekvapená. S Romanom boli najlepší kamaráti už od detstva. Keď spolu potrebovali hovoriť, nikdy okolo toho nerobili drahoty. Vždy si povedali všetko, boli k sebe úprimní a mnohokrát si pomohli.
-Poviem ti to neskôr, dobre. - Romanov hlas znel zamyslene a trošku smutne.
Nepovedala nič, kráčala vedľa neho. Pouličné lampy osvetlovali čerstvý sneh na chodníku. Obchody práve zatvárali a mesto tíchlo. Ich rozhovor sa opäť rozprúdil a nabral nezáväzný a ľahký, žartovný tón.
Zrazu , ako tak išli, Roman zbadal otvorený obchod.
-Pôjdeme sa pozrieť? - spýtal sa a Alica len tak prikývla. Ani si nevšimla, čo je to za obchod. Bolo to kvetinárstvo. Alicu zahalilo teplo a kvetinová vôňa. Kým sa pozerala po kvetoch rozmanitých tvarov a farieb, Roman zatiaľ niekam zmizol. O malú chvíľu sa vynoril a v rukách držal ružu. Bielu, krásnu.
-Najkrajšia ruža pre najkrajšiu kamarátku.- povedal a podal ju Alici.
-Roman! -
-Nie, nehovor nič. Toto som plánoval už veľmi dlho. Prosím, vezmi si ju.-
Alica zaborila nos do kvietku, nádherne voňal. Ako vo sne vyšla von z kvetinárstva a Roman ju už viedol ďalej po ulici.
Po chvíli našla sebakontrolu a aj reč.
-Roman! Prosím ťa vysvetli mi to. Čo to má znamenať?- pozrela sa na neho a potom na ružu. Kvetinu pomaly pokrýval sneh, vyzerala ešte krajšie.
-Nič. Chcel som ti iba urobiť radosť, nič viac.- pozrel na Alicu a potom dodal: -Alebo sa ti nepáči? Mala by si radšej červenú?-
-Je nádherná. Ale….ruža nie je darček pre kamarátku…-
-To nech ťa netrápi.-
Išli ďalej. Alici začali krehnúť ruky, ako držala kvet a tuhli jej prsty na nohách. Nevydržala to a opýtala sa:
-Roman, o čom si so mnou chcel hovoriť?-
-Nie si hladná?-
-Prosím??? To je tá vec…..-
-Ale nie- usmial sa Roman - Iba sa ťa pýtam, či nechceš ísť na večeru. Alebo si len tak niekam sadnúť. Ja som už celkom zmrznutý.-
-Aj ja. To naozaj nie je zlý nápad, ale potom mi to dúfam všetko vysvetlíš. Sľúb mi to, dobre?-
-OK, máš moje slovo.-
Našli si pizzeriu a sadli si k stolu úplne vzadu. Alicu okamžite zalialo teplo. Ružu položila na stôl pred seba, snáď jej tam bude dobre. Vyzliekla si kabát a dala si dole čiapku. Roztopený sneh sa jej ligotal na dlhých vlasoch a na mihalniciach, líca mala červené od zimy. Začala si zohrievať ruky a pozrela na Romana. Hľadel na ňu, uprene a bez prestávky.
-Čo je?- spýtala sa ho.
-Nič. Dnes ti to veľmi pristane.-
-Ďakujem.-
-Čo si dáš.-
Roman privolal čašníka a objednal. Alica si dala horúcu čokoládu so šlahačkou a Roman kávu. Potom sa dohodli a objednali si pizzu.
Sedeli a popíjali, potom im čašník priniesol pizzu, ktorá lákavo voňala. Rozprávali sa o rôznych bezvýznamných veciach, Roman očividne nevedel, ako začať ten dôležitý rozhovor a Alica nechcela viac naliehať a vyzvedať.
Už dojedli a objednali si ešte biele víno, keď tu sa Roman vážne pozrel na Alicu a povedal, úplne nečakane:
-Alica, ja odchádzam.-
-Prosím?- nepochopila hneď.
-Idem preč.-
-Kam preč? Veď sme sem iba teraz prišli. Ale ak už chceš ísť, tak…-
-Ale to nie. Nie preč odtialto. Ja odchádzam preč úplne. Do Austrálie.- Odpil si z vína a znovu sa pozrel na Alicu. Zdalo sa, že pomaly začína chápať zmysel jeho slov.
-To myslíš vážne?- opýtala sa, ale ani nemusela, pretože pri pohľade na Romana jej to bolo úplne jasné. Ide preč. Odchádza. Za celý ten čas bol pri nej a teraz stratí svojho kamaráta.
-Kedy?- hlas sa jej trošku chvel.
-O dva dni. Ja…viem, že je to dosť narýchlo a viem, že si to nečakala ale….- znovu si odpil z vína. -Ja jednoducho nemôžem urobiť nič iné.-
Chvíľu mlčali. Alica mala sklonenú hlavu a Roman na ňu bez prestávky pozeral. Keď zdvihla hlavu, jej tvár bola normálna, iba líca mala červenšie .
-Môžeš mi povedať aspoň jeden rozumný dôvod, prečo chceš ísť preč?- jej hlas znel chladne a nahnevane.
-Neviem, či ti viem povedať rozumný dôvod, naozaj nie. Ja som sa tak rozhodol, vieš, plánoval som to už dlhší čas . Keď som nechal školu, myslel som si, že si rýchlo nájdem nejakú prácu a potom som plánoval sa do školy vrátiť, ale nepodarilo sa mi to. Takto to už ďalej nejde.-
-A čo tam budeš robiť?- hlas mala zase normálny.
-Jedna spolužiačka, Veronika, tam odišla asi pred rokom, má tam byt a tak som sa s ňou dohodol, že zatiaľ budem môcť bývať u nej. Kým si niečo nenájdem a tak. Myslel som, že tam budem napríklad malovať obrazy. - usmial sa.
“Aha, tak Veronika! To je asi ten pravý dôvod.” pomyslela si Alica, ale nahlas nepovedala nič. Začala sa hrať s pohárom a potom pokojne povedala:
-Rob ako chceš. Koniec koncov, je to tvoj život.- A nemysli si, že to bude ľahké -dodala v duchu.
-Ja viem, že to nebude ľahké.- povedal Roman, ako keby jej čítal myšlienky. - Ale za pokus to stojí, nie? Chcel by som, potom, keď sa tam trošku uchytím, aby si v lete prišla za mnou.-
“To určite.” -Ešte neviem.-
Chvíľu zase sedeli mlčky, rozhovor viazol. Potom sa Alica pozrela na hodinky.
-Už je veľa hodín, musím ísť. Zajtra musím skoro vstávať.-
-Dobre.- Roman privolal čašníka a zaplatil a aj keď sa Alica zdráhala a chcela zaplatiť polovicu účtu, Roman jej to nedovolil a rýchlo zaplatil sám. Potom sa obliekli a vyšli von. Ešte stále snežilo, sneženie bolo silnejšie a hustejšie. Alica v jednej ruke zvierala ružu a druhou sa chytila Romana pod pazuchu. Roman jej ruku jemne striasol nižšie a zovrel jej dlaň do jeho. Bolo to akési inštinktívne gesto, ani jeden z nich si to neuvedomil. Ruku v ruke prišli až pred Alicin dom. Tam jej Roman ruku pustil a jej bolo náhle veľmi zima. Obrátila sa k nemu. Bol zasnežený a mal červený nos.
-Tak, som doma.-
-Ano.-
-Uvidíme sa ešte, kým odídeš?-
-Bol by som rád, keby ….-
Ani jeden sa nemal k odchodu. Alica začala hľadať v taške kľúče, ale Roman ju zastavil.
-Ach Ali, ani si nevieš predstaviť, koľko vecí by som ti rád povedal, keby som mal dosť odvahy.-
-Tak ich povedz. –
Alica bola sama prekvapená, čo to hovorí. Podvedome sa priblížila k Romanovi, skoro sa ho dotýkala, cítila jeho dych. Potom sa ale trošku zháčila.
“Och sakra, čo to vlastne robím. On je môj najlepší kamarát a doteraz mi nikdy nenapadlo, že by mohol byť niečo viac. Teda ano, napadlo mi to už veľa krát, ale nikdy som k tomu nebola takto blízko. Mala by som odísť, kým je ešte čas.” ale vtedy jej Roman prešiel jemne hánkami po líci. Pozrela na neho, mal v očiach toľko nehy a lásky. Naklonil sa k nej a ona neuhla. Ich pery sa dotkli. Nežne, jemne, len sa dotýkali, potom znovu a znovu a zrazu to bol naozajstný, intenzívny, vášnivý bozk. Jedna jeho ruka sa dotkla tváre, druhú jej zaboril do vlasov a pritiahol si ju k sebe. Tisol ju na seba, ale Alica mala aj tak pocit, že to nestačí, že mu nikdy nebude dosť blízko. Jednou rukou ho objala okolo krku, druhú si zastrčila pod jeho rozopnutú bundu a objala ho okolo pása. Teplo jeho tela ju hrialo. Bozk trval iba chvíľu, potom sa Alica odtiahla a pozrela Romanovi do očí.
-Ja…neviem ako……- potom sa mu vymanila z objatia.
-Tak sa maj krásne.- povedala a rýchlym krokom išla do domu.
-Ali, počkaj….-počula za sebou Romanov tichý hlas, ale neotočila sa. Snažil sa ju zadržať, ale bola rýchlejšia. Až keď za ňou zabuchli dvere, zastavila sa a po lícach jej začali tiecť slzy.

Ráno našla na prahu dverí bielu ružu a lístok narýchlo napísaný perom:
“Prečo si odišla? Ja ťa predsa milujem.”
Ešte raz sa pozrela na ružu a na slová na lístku. Potom sa rozbehla smerom k Romanovmu domu. Ešte je čas. Ešte mu snáď bude môcť povedať, že ho tiež miluje.